800 metrov pred cieľom sa z posledných síl prinútim pridať.
A v tom padám. Efektne, hlavou napred, ani len nestihnem vystrieť ruky.
Topánky vystrelia nad hlavu a v tom momente dostanem kŕče do oboch nôh. Úplná paralýza — brnia mi lýtka, stehná a aj bedrá. To už nerozdýcham.
Takže takto sa pre mňa končí po viac ako desiatich hodinách Malofatranská 50ka?
V sobotu 2.júla vstávam o 4:30 s nevídaným elánom.
Nie, nie je to ďalší z mojich Rise & Shine motivačných výkrikov do tmy.
Dnes je totižto deň, kedy dokončím Malofatranskú 50ku, vrchol mojej bežeckej sezóny.
Pri vajíčkach s avokádom to odhodlane oznamujem Monike a Romčovi, ktorí na mňa ustarane zízajú.
„Preskočilo mu“ vidím im na očiach a nemám im to za zlé.
Veď ma čaká 55 kilometrov behu s prevýšením viac ako 4000 metrov.
V Terchovej (530 m) sa lúčime ako keby sme sa už nikdy nevideli.
Ach tá dôvera najbližších.
Hneď na to klasicky zmeškám štart (Čo? To už sa beží?).
A rovno pod sochou Jánošíka si vyskúšam, aké je to bobovať sa na sucho.
Krst blatom už mám nedobrovoľne za sebou.
Som celkom vpredu (Ako som sa tu dostal?), vybiehame na asfaltku a po pár rýchlych kilometroch točíme doprava na sedlo Príslop.
Tempo mi prekvapivo vyhovuje, beh vystriedala rýchla chôdza a do prvej kontroly na Žitnom (1265m) si to dobre užívam.
Až tak dobre, že ju prebieham bez značenia a keby nebolo duchaprítomných spolubežcov, možno by som skončil už tu.
Ivan, ty debil!
Neboj sa, mám pred sebou už len 45 km
Vybehneme ďalej na Kraviarske (1361m) a čaká nás prvé dlhšie klesanie až na chatu do Vrátnej (740m), kde je aj prvá občerstvovačka.
Tam sa zbytočne nezastavujem a nedopĺňam ani vodu, veď tie 2 litre mi do ďalšej kontroly musia stačiť.
Ešte stihnem utešiť vystrašenú maminu, ktorá akosi zabudla, na čo som sa to dal.
Menší kopček k chate na Grúni (973m) a sme v Štefanovej (650m).
Po približne dve a pol hodinách behu končí sranda
Slnko pripeká a vody mi rýchlo ubúda.
Bežíme síce v lese okolo Horných Dier, ale okolo deviatej je už 25 stupňov.
Kým sa cez sedlo Medzirosutce (1225m) vyšplháme na Veľký Rozsutec (1576m), úplne mi dôjde voda a ja by som sa napil aj z kaluže.
Po hodine bez vody mám deja vu.
Práve takto som si minulý rok privodil kŕče, kvôli ktorým som to musel zabaliť.
Našťastie bežím oveľa rýchlejšie a tak na druhú občerstvovačku v Medziholí (1225m) prichádzam v lepšom stave.
Vypijem minimálne liter vody, dopĺňam ďalšie dva a do ruky beriem solené banány. Mňamka!
Teplota stúpa nebezpečne nad 30
Predo mnou je najobávanejšia časť trasy — výstup na Stoh a následná hrebeňovka.
Z občerstvovačky vybiehame ako veselá partia, no postupne nás prejde smiech a aj povzbudivé ‘ Dáme to! ‘ sa zmení na dychčanie a ufkanie.
Tvoria sa medzery, každý si ide svojim tempom a ja si nelichotivo pripúšťam, že som v tej pomalšej skupine.
Vyťahujem svoju tajnú zbraň, na hlavu dávam veľmi nesexy Chladivý Ručník, púšťam Ultrarunner Podcast a uvedomujem si, že mám napriek tomu prvú poriadnu krízu.
Už ten výraz z fotky tesne pod vrcholom Stohu (1608m) vraví veľa o tom, ako som sa cítil.
Asi ako vygrcaný rezanec.
Ďalší postup mám pomerne nejasný
Viem, že som ledva prepletal nohami, dole kopcom som utekal a hore kopcom nadával, no aj tak som sa posúval dopredu cez Poludňový Grúň (1460m) až na ďalšiu občerstvovačku, ktorá bola v Chate pod Chlebom (1423m).
Tam som prišiel s pocitom, že by bolo príjemné zvaliť sa do trávy a chvíľu si pospať, ale poriadny slepačí vývar ma vrátil naspäť do reality.
Veď som mal pred sebou už len polmaratón.
To predsa nemôže byť také zlé, nie?
Môže.
Síce som sa s odhodlaním vybral na Veľký Kriváň (1650m) a Malý Kriváň (1671m), pri následnom zostupe z hrebeňa na Chatu pod Kľačianskou Magurou (1115m) som začal chytať prvé kŕče.
A to napriek tomu, že som na každej občerstvovačke zjedol dve tablety magnézia a práškovú verziu som si rozrábal aj do vody.
Pri príchode na poslednú občerstvovačku 8km pred cieľom som asi vyzeral horšie ako po maratóne detských piesní Mira Jaroša.
Zistil som to podľa toho, že sa ma chlapci radšej ani nepýtali, čo chcem.
Rovno mi zobrali batoh a začali doň napúšťať vodu.
Chlácholili ma aspoň tým, že:
‘Veď to máš už len dole kopcom!’
Ale akým kopcom
Predstav si tú najmenej pravdepodobnú odbočku z celkom normálnej cesty.
Na nej si predstav najmenej viditeľný chodníček.
Pridaj si 900 metrov klesania na 8 km.
A pocit, že ak sa teraz stratíš a minieš kontrolu, už sa z toho nespamätáš.
Po veľkom, naozaj veľkom, hľadaní sa objavil Pamätník neznámeho vojaka (1022m) a ja som si myslel, že ma už nič nemôže odradiť od vytúženého cieľa.
Tak si teda kráčam v poslednom zúfalom snažení
800 metrov pred cieľom už dávno nedržím správny bežecký postoj.
Hlava sklonená dole, chrbát bolí tak, že najviac pomáhajú ruky vbok a poriadny predklon.
Zďaleka počujem približujúce sa kroky.
Ujde mi nakoniec top dvadsiatka?
Z posledných síl sa prinútim bežať.
A v tom padám.
Efektne, hlavou napred, ani len nestihnem vystrieť ruky.
Topánky vystrelia nad hlavu a v tom momente dostanem kŕče do oboch nôh naraz. Úplná paralýza — brnia mi lýtka, stehná a aj bedrá.
Takže takto sa pre mňa končí po viac ako desiatich hodinách Malofatranská 50ka?
Po 30-sekundovom rozjímaní nad zmyslom života sa prevalím na chrbát a hľadám vo vaku niečo na zmiernenie kŕčov.
Chvalabohu!
Vidím magnéziový gél od Lindy a ihneď ho vypijem.
Kŕče prestanú a ja sa predsa len vyberiem do cieľa v Lipovci (400m).
Ešte stihnem zakričať babke, ktorá povzbudzuje pri ceste, že mám toho po krk a posledných 50 metrov pred cieľom na efekt pobehnem.
Na úsmev nezostane čas a ja prichádzam do cieľa v čase 10 hodín, 39 minút na 15. mieste.
Tam sa hodím do náručia Monike a Romčovi, ktorí ma tam poslušne čakajú a spravím si povinnú pobehovú foto.
O tom, že som na tej zemi ostal ešte 30 minút sa radšej nezmienim.
Tak taká bola moja Malofatranská 50
Áno, natrápil som sa poriadne.
Ale to, že som prišiel do cieľa mi už nikto nevezme.
Vďaka aj tebe, že si sa dočítal až tu a za odmenu ešte pripájam itinerár trasy a výškový profil z mojej Stravy.
