DenníkN | Slováci navrhli diár, ktorý má zmeniť život, ľudia im na biznis prispeli tisícami eur

DenníkN | Slováci navrhli diár, ktorý má zmeniť život, ľudia im na biznis prispeli tisícami eur

Created
May 3, 2021 8:54 PM
Tags
URL

image

Trojica Slovákov prišla s motivačným diárom s názvom The Žurnál. Na rozbeh podnikania im cez crowdfunding prispelo 450 ľudí sumou 10-tisíc eur, tento rok už predajú 5-tisíc kusov. V čom je ich diár iný, vysvetľuje zakladateľ firmy Ivan Zaťko.

Keď robíme rozhovor so startupmi, zväčša ide o nejaký super originálny nový produkt, ktorý ešte nikto nevidel: lietajúce auto, ekologická obytná kapsula, skrátka také high-tech veci. Vy ste prišli s diárom. Na prvé počutie to neznie, že by ste objavili Ameriku.

Nie, diárov je veľa. Teraz už má každý youtuber svoj diár.

Práve. Diár je niečo, čo si firmy vyrobia pod svojou značkou a rozdávajú klientom, alebo sa to dá zohnať za pár eur v každom papiernictve. Znie to veľmi obyčajne. Ako vám napadlo, že to môže byť niečo nezvyčajné, čo si budú ľudia kupovať na urban marketoch?

Prvotná myšlienka na diár skrsla v mojej hlave a v hlave Juraja Zamborského. Chceli sme spolu niečo vytvoriť. Sadli sme si prvýkrát na kávu v Brne do jednej kaviarne a povedali sme si, že neodídeme, kým nebudeme mať poriadny plán na nejaký projekt, do ktorého sa pustíme.

Takže ste nemali žiadny produkt, ale chceli ste podnikať?

Vedeli sme, že chceme podnikať spolu. Už v tom čase sme sa aj s Maťom Binkom, ktorý sa k nám pridal, angažovali v rôznych projektoch, mali sme sériu workshopov o time-manažmente. Malo to dosť dobrý ohlas. Keď som spravil prvý workshop, tak tam boli kamoši, ktorí to celkom vychválili, ale vravel som si: dobre, chcú byť milí. Aj druhýkrát tam boli len kamoši, čiže zase boli dobré ohlasy. Tretíkrát, keď som robil nejaký workshop, tam už boli len cudzí ľudia a malo to rovnaký úspech. Tí ľudia hovorili, že mi to ide dobre a mám sa to pokúsiť dať do nejakej knihy. Vtedy som mal 21 rokov a hovoril som si, že na knihu je ešte priskoro a tak sme si povedali, že poďme urobiť diáre, na to máme asi skúsenosti.

Diár ste teda vymysleli na káve?

Áno. To, že sa doň pustíme, sme sa dohodli na káve. Ale nápad dozrieval dlhší čas. Možno aj rok-dva.

Prečo? Mali ste pocit, že existujúce diáre sú zlé?

V podstate áno. Mali sme špecifickú metódu, ktorá pomáhala ľuďom nastavovať si ciele, a vedeli sme, že človek si potrebuje veľa vecí písať. Nemali sme diár, ktorý by tou metódou užívateľa vedel sprevádzať. Sami sme mali diáre značky Moleskine a prispôsobovali sme si ich podľa seba. Zo začiatku to bolo veľké trápenie, kúpiť si Moleskine a upraviť si ho pre svoje potreby.

Čo znamená prispôsobiť si diár? Kde je problém v normálnom diári?

Bežný diár sa začína úvodom, kde je dvadsať strán s časovými pásmami, s prevodmi jednotiek, s telefónnymi číslami. Tie strany som nikdy nepoužil, ani kamaráti, s ktorými sme sa bavili, ich nevyužívali. Prvotný impulz bolo dať preč všetky tie zbytočné hlúposti z úvodu a zároveň do diára zakomponovať metódu, ktorá navedie používateľa na dlhodobé plány. Skrátka, chceli sme prepojiť dlhodobú víziu s krátkodobým plánovaním.

Video: O čom je diár The Žurnál

Čiže rozdiel vo vašich diároch je ten, že si tam človek môže písať krátkodobé a dlhodobé plány, ambície a vízie a potom si ich vyhodnocovať? Ako?

Na konci každého týždňa má takzvanú Pondeľu, kde reflektuje, čo sa mu v rámci týždňa podarilo. Na konci mesiaca má Mesačnicu, kde zhodnotí, čo sa za ten mesiac naučil a naplánuje si mesiac nový. Na konci diára, to znamená na konci polroka alebo na konci roka, má opäť sebareflexiu, čo sa mu podarilo.

Niekde ste o svojom diári povedali: „The Žurnál je minimalistický diár, ktorý pomáha majiteľovi uvedomiť si, čo chce v živote dosiahnuť, a lepšie si zorganizovať čas a pokojnejšie žiť.“ Neznie to ezotericky?

Znie, keby som to čítal v nejakej sebarozvojovej knižke, tak by som mal v hlave veľký výkričník a vravel by som si, že tí ľudia sľubujú niečo, čo nemôžu mať nijakým spôsobom overené.

Diár The Žurnál. Foto – Anna Opinová

image

A vy to máte? Máte nejakú skupinu šťastnejších ľudí, ktorí používali The Žurnál minulý rok a teraz vďaka vám dosiahli v živote niečo super?

Teraz máme v obehu už piatu verziu nášho diára a vždy pracujeme so spätnou väzbou tých používateľov, ktorí ho používajú. Zároveň my sami ho používame a stávame sa šťastnejšími.

Odpusťte mi ten malý sarkazmus, ale teraz sa teda rozprávam so šťastnejšími verziami vášho ja?

Sú to naplnenejšie verzie nášho ja. Ale každopádne, naša vzorka je cez tisícdvesto ľudí a v priemere máme 95-percentnú spokojnosť s našou metódou a naším diárom.

Ešte jednu vetu som si napísal z vášho webu: „Naša unikátna metóda spája poznatky z akademických štúdií, ako aj odborníkov z oblasti osobnej produktivity a plánovania ako napríklad Tim Ferriss, Leo Babauta či Debbie Millman.“ Trochu mi to pripomína plánovanie pracovného stola z filmu o básnikoch. Skúste mi vysvetliť, o čo vlastne ide.

Ide o princípy, ktoré sme si povyťahovali z rôznych metód, najskôr si vyskúšali sami na sebe a fungovali. Vďaka nim si používateľ Žurnálu uvedomí, aké má silné stránky, aké má hodnoty a čo ho v živote baví. Na začiatku sa teda zamyslí nad svojou súčasnou situáciou.

Čiže v úvode diáru si mám napísať svoje silné a slabé stránky?

Áno, Žurnál sa začína takto jednoducho. Hneď po takýchto otázkach, na ktoré vie odpovedať každý, prichádza cvičenie O 10 rokov. Väčšina ľudí považuje za najťažšie povedať, kde sa vidia o desať rokov. My sa preto nepýtame priamo: „čo chceš robiť o desať rokov“, lebo hlavne pre mileniálov by to bolo „mission imposible”.

Tak ako na to idete?

Žurnál obsahuje cvičenie, ktoré sprevádza užívateľov ich typickým dňom o desať rokov. Pýtame sa ich, čo robia v práci, čomu sa venujú. Začíname veľmi jednoduchými otázkami, napríklad: „Čo je prvá vec, ktorú uvidíš, keď sa zobudíš, alebo koho uvidíš prvého, keď sa zobudíš?“ A podobne: „Ako vyzerá tvoj byt alebo dom? Žiješ v meste alebo na vidieku?“ Toto sú práve otázky, na ktorých si mileniáli vedia predstaviť svoj život o desať rokov. Možno nevedia presne povedať, čo robia v práci, kde sú o desať rokov, ale vedia, aký z tej práce majú pocit a ako ich vnímajú ostatní.

Okej. A ako tieto osobnostné cvičenia súvisia s tým, čo si človek zapisuje do diára?

Z tejto desaťročnice vzniká päťročnica, ktorá sa už pýta na konkrétnejšie veci. Keď napríklad viem, že o desať rokov chcem šéfovať nejakému tímu ľudí, tak viem, že o päť rokov musím preto dosiahnuť nejaké miľníky, aby som sa tam dostal. Takže v rámci päťročnice si človek povie, aké miľníky musí dosiahnuť. Ale stále je to také dosť abstraktné. A preto prichádza polročnica, kde si človek svoje míľniky rozdelí do piatich oblastí. Zameria sa na ciele v práci, na zdravie, sebarozvoj, vzťahy a poslednou vecou je radosť.

Aby som tomu porozumel, cieľom vášho diára je prostredníctvom dlhodobých cieľov nastaviť tie krátkodobé. Čiže konkrétne, keď chcem zabehnúť polmaratón v lete, tak musím začať v januári. Čo ten diár ešte pre mňa spraví, aby som ten polmaratón zabehol?

Ak chcem zabehnúť polmaratón v lete, musím si cieľ rozmeniť na menšie ciele, v jazyku Žurnálu na takzvané mesačné mordovačky. To znamená, že si človek stanoví mordovačku, aby dosiahol svoj cieľ v januári, napríklad, že začne behať a spraví si mesačný plán. To si zapíše do mesačného prehľadu a v rámci týždenného plánu, takzvaných Pondelí, potom reflektuje, nakoľko cieľ plní a čo musí zmeniť, aby sa k tomu cieľu priblížil.

Ako by ste to vysvetlili bežnému človeku?

Je to diár, ktorý ťa vďaka unikátnej metóde navádza na to, aby si si svoje ciele rozdrobil na drobné. Tým ťa donúti si ciele plniť. Nie je to len o zapisovaní schôdzok, je to prepojenie osobnej stránky s pracovnou. Babke som to vysvetlil, že je to diár, vďaka ktorému sa ti začne dariť.

Verili ste na začiatku, že produkt, ktorý je obyčajný a bežne stojí pár eur, si budú ľudia kupovať za vaše ceny, teda 18 či 25 eur?

Výhodou nášho diára oproti ostatným je, že je slovenský. Koncepcia ráta s tým, že The Žurnál je prémiový produkt vyrábaný a navrhnutý na Slovensku. Má minimalistický dizajn a naozaj sme si dali záležať aj na vzhľade, ale aj na metóde, na ktorej je postavený. Veľa dbáme aj na spätnú väzbu. Veľmi veľa konkurencie to zanedbáva. My náš diár neustále vylepšujeme.

The Žurnál. Zľava Ivan Zaťko, Juraj Zamborský a Matej Binka. Foto N – Vladimír Šimíček

image

Ako? Ako sa dá vylepšiť diár, teda zošit s dátumami a voľnými listami?

Začínali sme napríklad s dvojitou hrúbkou, bola to celoročná verzia a bola veľmi hrubá, navyše vyrobená zo zlej koženky, ktorá sa odliepala. Pýtali sme sa ľudí, ako sú spokojní, a zistili sme, že deväťdesiatim percentám užívateľov sa odtrhla gumička. Tak sme ju vymenili. Pre ostatných by to možno znamenalo nejakú stopku, ale keďže sme so zákazníkmi komunikovali, povedali sme im, že táto verzia nebola úplne dokonalá, a oni to zobrali.

Nie je dvadsaťpäť eur za diár veľa?

Nie, nie je. The Žurnál sa naozaj od iných diárov líši, nevytvorili sme len produkt, ale príbeh. Ľudia si nekupujú len fyzický diár, zároveň si kupujú aj náš príbeh, sú členmi našej komunity.

Príde mi to ako taká hipsterská vecička, ktorá láka návštevníkov urban marketov a dobrých trhov. Mýlim sa?

Máme rôzne cieľové skupiny, ktoré si kupujú Žurnál. Sú tam aj tí hipsteri, ale povedal by som, že je ich menej. Viac máme mileniálov, ktorí sa snažia riešiť dlhodobé plány. Taktiež spolupracujeme s veľkými firmami, ktoré ich rozdávajú svojim zamestnancom v rámci ich vlastného sebarozvoja, ale máme aj mamičky, ktoré sú na materskej a radi používajú Žurnál na reflexiu vlastných myšlienok.

Rozumiem tomu, že diár môže byť tá pekná vec a môže sa z neho stať lovebrand. Dokázal to Moleskine: nekúpim si normálny diár, ale Moleskine, pretože mám rád tú značku. Nemali ste preto problém, že už to tu je? Že komunita ľudí, ktorí sa rozhodli ukazovať svoju osobnosť cez diár, si už kupuje Moleskine?

Keď si človek kúpi Moleskine, tak má zase len, s prepáčením, hlúpy diár, do ktorého si zapisujú iba „to-do listy“. Je naozaj pekný a je okolo neho vytvorená komunita, ale my máme niečo viac. A to je naša metóda práce s vlastnými plánami. U nás dostanú ľudia to, čo dostanú aj s Moleskinom, ale je tu aj prvok navyše, a to je to prepojenie na osobnú víziu.

Prečo by som si mal svoje ciele zapisovať na papier, keď na to teraz existujú aplikácie v telefóne? Je milión aplikácií, ktoré ma budú nútiť cvičiť v hodinu, v ktorú to potrebujem, a k tomu mi ešte povedia, čo mám cvičiť, na základe toho, čo chcem dosiahnuť. Nie je online svet pre vás väčšou konkurenciou ako Moleskine?

Nie, pretože existuje stále veľká skupina ľudí, ktorá bude stále využívať papier. Navyše, ľudia, ktorí si píšu na papier, majú o 42 percent väčšiu šancu uspieť oproti ľuďom, ktorí využívajú online aplikácie.

Diár The Žurnál. Foto – Anna Opinová

image

To číslo ste si nevymysleli?

Na to je normálna štúdia. Automatizáciou prichádza aj to, že človek ešte viac zlenivie. Keď som študoval zároveň v Anglicku a v Česku naraz, mal som veľký problém s time-manažmentom. Skoro som sa zrútil. Tak som si stiahol najprv jednu aplikáciu, Wunderlist, potom druhú appku Trello. Pri každej som vydržal asi týždeň. V jednej chvíli som potreboval napísať dve bakalárky do rozumného termínu, a tak som si začal písať denné úlohy najprv na klasické farebné papieriky a potom do svojho prvého Moleskinu. Videl som, že to funguje. Nesnažíme sa predať Žurnál každému, stále budú ľudia, ktorí fungujú na mobile. Potrebujeme nájsť tých, ktorým mobilné plánovanie prerastá cez hlavu. Práve im pomáha, že si niekde môžu písať veci fyzicky.

Kde sa Žurnál dobre predáva? Na urban marketoch?

Predáva sa dobre online, v Martinuse a na rôznych trhoch.

Je veľmi dôležitý osobný kontakt so zákazníkmi? Nedá sa to predávať len cez e-shop?

Určite nie. Väčšina zákazníkov, ktorí ešte neprišli do kontaktu so Žurnálom, sa snaží nejako s nami spojiť, aby si mohli diár ohmatať a pozrieť. Veľmi radi sa s nami stretávajú, pretože si osobne pokecajú aj o našom príbehu. Takýto rozhovor najlepšie funguje na trhoch a marketoch.

Koľko diárov predáte ročne?

Teraz už tak 4- až 5-tisíc.

Ale asi to nie je podnikanie, ktoré vás uživí.

Nie, nie, je to pre nás bokovka popri hlavnom príjme. Nie je to dokonca ani vec, z ktorej by sme si momentálne platili výplaty. Z predaja pokryjeme náklady na diár, ale nepokryjeme náklady na náš čas.Tak prečo to robíte? Čakáte, že biznis porastie?

V malom časovom horizonte, odkedy sme začali, rastieme dosť. Z prvých desiatich kusov na tristo, potom z tristo na tisíc kusov, potom na tisícpäťsto a dnes máme vyše štyritisíc predaných kusov za rok. No naším cieľom nie je len zvýšiť tržby, dostať sa do každého kníhkupectva a predávať to masovo. Keby sme to chceli urobiť, tak zoberieme dohody so všetkými kníhkupectvami a pôjdeme s nejakým veľkým distribútorom. Cielene sme si vybrali iba Martinus, lebo je nám samým veľmi blízky.

Je Žurnál bratislavská záležitosť, alebo ste silní aj v regióne?

Sme silní v bratislavskom regióne, ale rastieme aj po celom Slovensku.

Čiže konkrétne percentá?

Podľa čísel z Martinusu máme sedemdesiat percent Bratislavy a západného Slovenska a potom je zvyšok Slovenska. Košice a Poprad sú napríklad veľmi silné. Pokiaľ ide o online predaj, tak v Bratislave je to pod päťdesiat percent.

Zaujíma ma to preto, lebo sa to týka aj iných produktov, ktoré sú drahšie, pekné a trendové, no nie som si istý, či si už vedia nájsť zákazníkov mimo Bratislavy.

Skôr nás tam ľudia nepoznajú. V Bratislave nás poznajú, poznateľnosť značky je oveľa vyššia, čomu pomáha Dobrý trh a podobné akcie, ale aj Martinus. Zvyšok Slovenska je iný, tam si nás skôr nájdu rôzni nadšenci do sebarozvoja.

A nie je to práve váš segment? Všetky také tie prednášky, ako na sebe zapracovať a ako sa zlepšiť? Nebolo by biznisovo lepšie, keby ste obchádzali krajinu s Jozefom Banášom a skúšali osloviť takýchto ľudí alebo rôznych osobnostných koučov?

Biznisovo by to bolo zaujímavé, ale práve takíto koučovia nemajú veľmi pozitívny obraz. Preto si zatiaľ všetko robíme sami. Je veľa ľudí, ktorí riešia osobný rozvoj a tvária sa ako najväčší odborníci, no pritom sú to šarlatáni. Často sa to končí naozaj pri tom, že človek príde namotivovaný z jedného seminára, no vydrží mu to deň, prinajlepšom týždeň. Ale tým, že si človek kúpi polročný alebo ročný diár, má sprievodcu, svojho spoločníka po celý ten čas.

Prečo je váš základný diár polročný?

Úplne prvý nápad bol urobiť ročnú verziu. To bolo prvých desať kusov, lenže boli veľmi hrubé. Nechceli sme sa vzdať jednej celej strany na jeden deň, a keď sme zachovávali rozmer, ktorý nám vyhovoval, ročná verzia bola naozaj strašne hrubá. Ako v tom čase povedala moja priateľka, dnes už manželka: nevojde sa do kabelky, a teda si ho žiadna žena nebude kupovať. Preto sme dali prednosť polročnej verzii. Druhá výhoda je, že osobné plány je dobré robiť častejšie ako len raz ročne v januári. Je dobré si dať taký refresh na prelome júna a júla, keď sa začínajú prázdniny.

Diár The Žurnál. Foto – Anna Opinová

image

Kde diáre vyrábate?

Na Slovensku. Začínali sme v Česku, lebo nám asi tridsať našich výrobcov odmietlo splniť naše požiadavky. Na Slovensku nie je zložité vyrábať diár, ale všetky majú tvrdú knižnú väzbu a ostré rohy. Ak sme chceli polomäkkú väzbu, ktorá je pohodlnejšia a má zahnuté rohy, musí ísť o ručnú prácu, treba to lepiť, ručne orezávať, a teda je to veľmi náročné na výrobu a aj čas. Preto sme zo začiatku výrobcu na Slovensku nenašli, prvé tri verzie sa vyrábali v Česku. No teraz sa už Žurnál vyrába v Bratislave v malej dielničke, kde pracuje jeden človek spolu s brigádnikmi. Robíme im asi polovicu ročného obratu.

Dalo by sa výrobou diárov uživiť?

Dalo, keby sme si povedali, že to ideme robiť masovo. Alebo by sme sa spojili s nejakými veľkými koučmi, či napríklad išli do zahraničia. Momentálne sa tým uživiť nedá.

Na začiatku podnikania ste cez crowdfunding vyzbierali desaťtisíc eur. Čo motivuje ľudí (vo vašom prípade ich bolo asi päťsto), aby niekoho podporili v podnikaní?

Dobrý pocit.

Opäť trochu ezoterika, nie?

Okej, nejde len o dobrý pocit, je to skôr pocit, že chcú byť pri zrode niečoho veľkého. Ja sa crowdfundingom zaoberám aj profesijne a vidím, že ak sa ľuďom páči myšlienka projektu alebo príbeh, tak radi prispejú, aj keď ten produkt až tak nepotrebujú.

Predpokladám, že diáre používate aj vy s ostatnými zakladateľmi. Čo sa vo vašich životoch zmenilo vďaka vášmu diáru?

Odkedy som si cvičenie na hodnoty urobil prvýkrát, uvedomil som si, že rodina je pre mňa hodnota číslo jeden. A uvedomil som si, že priateľka, s ktorou som vtedy bol, je tá pravá. Pravdepodobne by som k tomu došiel tak či tak, ale aj vďaka tomu, že som pochopil, na čom nám skutočne záleží, sa nám rozhodovalo oveľa jednoduchšie. Aj vďaka tomu sme sa zasnúbili, zobrali sme sa a teraz spolu máme štvormesačného syna.

Čo chystáte ďalej?

Už teraz sme sa posunuli z jedného produktu na štyri. Nemali sme žiadne doplnky, teraz ich máme päť, stávame sa serióznejším e-shopom, teda už nie sme len nádejným startupom, ktorý všetko rozbieha len cez crowdfunding. Môžeme sa posúvať a možno prídeme s inováciou, ktorá nám pomôže preraziť aj na zahraničnom trhu.

Nie je teraz logické ísť aj na český trh? Nakoniec, v Česku žijete, jazyková bariéra tam prakticky nie je a ľudia sú tam podobní.

Mali sme aj českú verziu, ale predsa len, sme iba štyria a nikto z nás to nerobí full-time. Na to, aby sme plnohodnotne rozbehli Česko, potrebujeme ďalší tím ľudí, ktorí by to robili.

Prečo názov The Žurnál?

Chceme byť svetovým hráčom na poli diárov, ale zároveň nezabudnúť na naše korene. To je možno také naše motto: Byť svetoví, zostať slovenskí.

The Žurnál

Za slovenským diárom The Žurnál stojí trojica Ivan Zaťko, Juraj Zamborský a produktový dizajnér Matej Binka, s ktorými spolupracuje aj Ivanova žena Monika. Povedali si, že vytvoria diár, ktorý namiesto nudného úvodu ponúkne časť, ktorá majiteľovi pomôže s nastavením osobnej vízie. Na spustenie projektu vyzbierali viac ako 10-tisíc eur od drobných podporovateľov. Po prvých skúšobných verziách začali diár predávať začiatkom roka 2017, v tomto roku predajú takmer 5-tisíc kusov.