Pôvodne som mal rozpísaný úplne iný článok. Ale nakoniec bude tohtomesačný Degrowth, možno trochu prekvapivo, aj vďaka nedávnemu dňu mentálneho zdravia — o energii.
...
Energia totiž patrí k podnikaniu. Pamätám si aké nadšenie sme mali so Zambom pred 8 rokmi, keď sme Žurnál rozbiehali. Zvládali sme pracovať po víkendoch i dlho do noci. Kľučkovali sme medzi full-time prácami, skúškami na vysokej škole a študentskými párty. A mali sme pocit, že nás nič nezastaví.
Až vo štvrtom roku podnikania, ktoré bolo stále side-hustle, sme si začali preplácať pracovné cesty. V šiestom roku sme si začali vyplácať pravidelnú výplatu. Bláznivé, však? V Toggli, ktorý som medzičasom prestal používať, som mal na Žurnáli otrackovaných viac ako 7.000 hodín. Investícia do našej budúcnosti, presviedčali sme samých seba. No určite.
Ale takto to nešlo ťahať večne. S rastúcimi rodinami sa stupňovali nároky na našu vedomú prítomnosť s deťmi a manželkami. A chtiac či nechtiac sa nám skracoval fond pracovného času. Postupne sme začali škrtať rozbehnuté projekty, ktoré vedeli fungovať aj bez nás. Odniesla si to spolupráca s Hikemates. Kníhkupectvo Brot Books Deli. A nedávno aj Poustre.
Pri našej snahe o neustále vylepšovanie produktov aj metódy a patáliách so skladom či výrobou, sa to nikomu z nás nedarilo vyvažovať podľa predstáv. Na poriadnej dovolenke sme neboli 7 rokov. Po projektoch sme škrtali sny o dlhých ultrabehoch a voľnočasových aktivitách. Ale stále to nestačilo.
Až prišlo prvé, nevedomé vyhorenie. U nás sa neprejavilo dlhodobou práceneschopnosťou. Ale chybnými pracovnými rozhodnutiami. Príliš skoro sme začali naberať nových členov tímu. Príliš rýchlo sme sa pustili do rebrandu na rodinu značiek. Príliš ambiciózne sme si nastrelili ročné ciele. A padli sme na hubu. Zostali sme s firmou, ktorá mala 40 tisícový dlh. Skoro žiadnych zamestnancov. A nenaplnenú víziu.
Zhruba vtedy som začal pravidelne navštevovať terapeuta. Začal som si zvedomovať si energiu. Obmedzovať aktivity, ktoré mi ju brali. Prijal som virtuálneho asistenta. A aktívne som sa venoval veciam, ktoré ma energeticky nabíjali. Našiel som sa v písaní, ktoré sa stalo mojou terapiou.
Nechcem, aby to teraz vyznelo príliš ezotericky, žiadne kryštály ani woodoo dúfam nečakáš. Ale princípy práce s energiou nie sú úplne mainstreamové.
Veď si treba uvedomiť, že pracovať menej času nemusí znamenať pracovať menej. Že nadčasy nič nevyriešia. Že odpočinok áno. Že namiesto naháňania sa za ultimátnymi lifehackmi na produktivitu si máme dať radšej pozor na dobrý spánok. Pravidelný pohyb. A pravidelný kontakt s kamarátmi a rodinou.
Čuduj sa svete, menej práce pre nás neznamenalo menej výsledkov. Práve naopak. Za dva roky na tejto ceste, ktorú sme trochu naivne zabalili nálepkou Degrowth, sme sa vyhrabali z obrovského dlhu. A sme na dobrej ceste, aby sme tento rok zakončili bez ultraobrovského prúseru.
Zambo nedávno písal o to tom ako si musel dať kratšiu pauzu. Ja zase o mojej dennej rutine na sledovanie stresu a ako na to reagujem s troma stupňami aktivít. Ak si sa k týmto príspevkom dostal/a, zrejme si pochopil/a, že to ani u nás nie je vždy len ideálne.
Sú dni či týždne, kedy nám energia chýba. Keď pozeráme na seba s tým, že sme si toho opäť naložili priveľa. Ale už len to, že sa o týchto veciach otvorene bavíme, že mentálne zdravie a vyčerpanosť nie je tabu, a že si prácu s energiou zvedomujeme, nám pomáha v tom, aby sme sa cítili lepšie.
Pamätaj na to prosím ťa aj ty. Degrowth nie je len o tom robiť menej vecí. A robiť ich lepšie. Ale aj o tom, že niekedy je lepšie ich vôbec nerobiť. Dať si napríklad úplny Day Off. Alebo si ísť napríklad počas dňa zabehať. Behanie v lese mám na rozdiel od terapie, totižto jednu zaručenú výhodu. Vždy funguje.
Tak, priatelia, nech je aj u vás v práci normálne baviť sa o tom, že sa nemáte dobre. Nech je normálne dať si deň off nie preto, že musíte. Ale preto, že to tak cítite. Pozdravujem z oravských strání aj s takýmito výhľadmi :)
